Dieťa, ktoré sa bojí robiť chyby, sa stane dospelým, ktorý sám seba zahanbuje zakaždým, keď sa zmýli. – J.Milburn
To, ako sa pozeráme na vlastné omyly, ovplyvňuje naše ďalšie konanie. Považujeme chyby za príležitosti k rastu alebo ako súčasť procesu učenia sa nových vecí? A ako naučiť deti, že chyby sú bežná súčasť života?
Najprirodzenejšia cesta, ako sa deti učia nové veci, je hra. Aj počas nej robia veľa omylov, ktoré ale nie sú vnímané ako chyby, ale ako pokusy nájsť správne riešenie či zvíťaziť.
Najmä mladšie deti pri prehrávaní často pociťujú hnev voči súperovi, a môžu aj voči sebe. Čím skôr deti naučíme, že prílišný hnev im nepomôže nabudúce zvíťaziť, tým lepšie. Učme ich radšej prijať prehry a omyly, ktoré urobili skôr, ako si zlé návyky z ich nesprávneho spracovania prenesú do svojej dospelosti.
Hry s autokorekciou
Autokorekcia, čiže oprava samého seba, je veľmi dôležitá súčasť mnohých edukačných hier pre deti. Ich zmyslom je, aby sa deti pri hre pokúsili nájsť správne riešenie nejakej úlohy, ktoré si vedia neskôr samostatne overiť a opraviť. Samostatnosť v kontrole svojho riešenia je veľmi dôležitá, pretože znamená, že dieťa nie je hodnotené ani “súdené” druhými (rodičmi, učiteľmi apod.). Názor na seba a svoje úspechy si vytvára individuálne.
Príkladom takejto
hry je Programmino – prvé kódovanie. Deti majú za úlohu šípkami označiť cestu od štartu do cieľa. Svoje riešenie si vedia skontrolovať na zadnej strane hracej karty.